navigationbar

nedeľa 26. augusta 2018

Zloba v Brne

Brno. Ak mám byť úprimná, ani neviem, čo k nemu na úvod napísať. Snáď len to, že Brno je len jedno a nič iné na celom šírom svete nie je také ako Brno. Nič! Brno je Brno a ja som sa minulý víkend takmer po roku opäť vrátila do toho najbrnitejšieho Brna aké len môže byť. A nemohlo mi byť lepšie.

V tejto kolíske radostí a nerestí som prežila 3 a pol roka svojho života, čo je vlastne niečo medzi jednou sedminou a osminou môjho života a okrem svojho srdca som tam nechala napríklad aj kuchynský robot, nože či gumáky (šťastie, že pršalo asi tak 2-krát za celé leto). Tiež ma naučilo mnoho vecí do života, špeciálne by som vypichla to, že na na lavičky na Hlaváku sa v žiadnom prípade nesadá a tiež som sa naučila rozoznať Starobrno od piva. A to som typ človeka, pre ktorého je pivo ako pivo.


Napriek tomu, že som sa minulý rok nevedela dočkať, kedy sa z Brna konečne odpracem, mám ho rada. V prvom rade som sa odtiaľ nepratala preč pretože by sa mi tam nepáčilo, ale potrebovala som zmenu, lebo 3 a pol roka na jednom mieste bolo na mňa už príliš. A o to krajšie bolo sa sem opäť vrátiť. Mala som ho zrazu tisíckrát radšej! To zahriatie pri srdci, keď človek opäť pocíti tú dôverne známu škoricovú vôňu v podchode pod Hlavákom a stále si nie je istý, či to je ozaj škorica alebo len zmes rôznych podchodových odérov, ktoré dohromady páchnu podobne ako škorica. Alebo tá radosť, keď zbadá šalinku Simonku, Lucinku a Olinku či prvého divnočlověka.


Brno je tak super, až to človeka občas strašne štve. Predstavme si situáciu: je sobota (po piatku), 12 hodín. To si priam žiada o obed a človek vie, že keď je v Brne, tak nešliapne vedľa. Milióny dokonalých podnikov na výber! No a presne v tejto chvíli sa z tejto skutočnosti stáva problém a dokonca dvojdimenzionálny. Prvá je tá, že je veľa podnikov na výber, takže je sakramentsky jednoduché skĺznuť do toho, že človek v tridsaťstupňových pekelných horúčavach blúdi celým mestom a dumá, kde sa naje lebo si nevie vybrať. A nakoniec po hodine hľadania, výmýšľania a špekulovania strávi ďalšiu hodinu čakaním na hnusné suché tenké hranolky a presolený grilovaný hermelín, bez oblohy a omáčky a pritom som zrovna ja pri tom hľadaní špekulovala najmenej. Stále mi stísa srdce, keď si spomeniem na ten okamih, keď som pred Bucheckom povedala "tak teda poďme inde". Hlúpa ja. 


Druhý rozmer tohto problému je opäť len dôsledkom toho množstva skvelých podnikov, ktoré v Brne sú. V situáciach ako je napríklad rozčarovanie z hnusného presoleného a suchého obeda človek potrebuje nejako dohnať deficit gastronomického uspokojenia a tak nemá problém do seba vzäpatí nahádzať čokomojito, zmrzku z Božského kopečku, nanuk z Prahy v Brne a doraziť to pivom. Alebo sa o siedmej večer nalievať kávou s číským dortom, ktorý bol tak neskutočne dobrý že len kvôli nemu som sa nezdvihla z podniku, kde nebola klimatizácia, a nedalo sa platiť kartou. However, always look on the bright side of life - aspoň som ho hneď vypotila a zároveň som si nemohla objednať ďalšie štyri.




Tým najčarovnejším a najlepším na celom Brne sú však ľudia. Hlavne tí moji najmilší. Lebo bez nich by mi ani ten burger nechutil, ani pivo by som si nedala sama so sebou, miesto nedeľného brunchu by som si sama dala len suchý rožok a hoci je Bar, který neexistuje strašne super, samej by sa mi tam sedelo smutno. Aj večerný pokec na deke v Lužánkach pri radlerovi a kebabe by bol bez nich len akýsi prejav chronickej samomluvy. A najlepšie je, že som tam išla s predstavou, že stretnem tak dvoch z nich a nakoniec som sa videla skoro so všetkými! To sa potom človek ani nepozastaví nad tým, že v podniku celý večer hrajú Horehronie a Petra Nagya. Brno je super, ale s kamarátmi je to láska. A ja sa už teraz teším, keď do Brna opäť prikvitnem. Minimálne na Turbomošt určite! 

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára