navigationbar

nedeľa 19. novembra 2017

Ako Domka Tatry naháňala


Ja a Tatry. Trochu groteskný príbeh. Nikto totiž neveril tomu, že ja, dievča, ktoré má korene na Liptove a Spiši (áno, presne tie kraje, kde sú Tatry) v Tatrách vlastne nikdy poriadne nebolo. Ja, čo stará mama, ktorá pod nimi vyrástla, vždy cestou okolo ukazovala, ktorý vrch je ktorý. Dobre, možno raz som bola, v roku 2003, v časoch začínajúcej puberty, kedy mojimi najväčšími problémami bolo to, kde kúpim najnovšie Bravíčko, kedy vyjde najnovší Kamarát, aké plagáty tam budú, či mám dosť kreditu na prezváňanie a kedy a kam pôjdeme s kamoškami zase špehovať obzerať hádzanárov z 9.A.

Takže keď naši raz povedali, že by nám po ceste na východ chceli ukázať Tatry, zaujala som k tomu viacmenej pasívny postoj, vyšla som z auta, absolvovala prechádzku okolo Štrbského plesa a sadla naspäť do auta rozmýšľajúc nad tým, či by v popradskom Tescu už mohli mať to nové Bravíčko, lebo vraj tam je plagát a aj rozhovor s Blue! Z tej dvojhodinovej prechádzky mi v mysli utkveli akurát „veľké kopce, voda a v nej ryby, čo vyzerali ako mrkvy“. A tak som sa tam tento raz vybrala nadšená a plná očakávaní, presne ako keď človek niekam ide prvý raz.



Ak mám pravdu povedať, vlastne ani neviem, prečo som tam doteraz poriadne nebola. Keď som bola malá, mali sme doma obrovskú knižku plnú fotiek Tatier, ktorou som si mohla donekonečna listovať a vždy som bola fascinovaná tými zábermi kopcov, vodopádov, lanoviek a zubačky (mala som obdobie, keď som bola posadnutá lanovkami, ale len tými kabínkovými). A vždy, keď som si tie fotky pozerala, snívala som o tom, že raz by som chcela ísť do tých Tatier a všetko to vidieť na vlastné oči a donekonečna sa voziť na zubačke a lanovkách. Kabínkových.

Tiež som ako malá zbožňovala Majku z Gurunu, ktorá sa celá odohrávala v Tatrách a vždy som dúfala, že keď tam raz prídem, tak tam znovu priletí nejaký mimozemšťan a znovu budú celé Tatry žiariť na červeno a ja to všetko uvidím z tej lanovky. 



Ďalším dôvodom, prečo som sa do Tatier doteraz poriadne nedostala je aj môj strach z výšok. Takže aj keď sa tam všetci moji kamaráti vybrali na túry, mňa nejak obišli s tým, že to by aj tak nebolo pre mňa, keď mám paniku z výšok. Na jednej strane mali pravdu, pretože ak by som nehlobla dole z nejakej skaly, tak by som zaručene dostala infarkt. A tiež je pravda, že keď som jediný raz vo svojom živote pešo zliezla z Petřínskej rozhledny, ešte polhodinu som mala problém sa udržať na nohách pretože sa mi tak strašne klepali kolená (lebo tam je to schodisko otvorené a ešte som sa tam stretla so skupinkou ázijských turistiek, ktoré išli opačným smerom a mňa donútili pritlačiť sa tesne k tomu zábradliu, aby ony mohli prejsť). Na druhej strane to vo mne vzbudilo taký ten pocit, že ja vlastne ani nemám nárok sa hrabať do Tatier, pretože nie sú pre mňa a nemôžem si ich naplno užiť, takže som na ne väčšinou len z auta smutne civela a rozmýšľala, ako krásne tam musí byť.

Keď minulý rok mam prišla s tým, že dostala ako darček pobyt v Tatrách, začala som nenápadne naznačovať, že ak by tam nááááhodou nemala s kým ísť, ale naozaj iba ak by vôbec s nikým iným nemohla ísť, tak by som možno aj celkom rada išla s ňou. Lebo veď som tam bola len dve hodiny, takže v podstate akoby som tam nebola vúbec. A tak sme rok posúvali termíny, až sme sa zastavili pri trinástom novembri. Moja pôvodná predstava síce bola, že pôjdeme v septembri, bude ešte pekné počasie, ale zároveň už bude všetko jesenno sfarbené, lenže v septembri to nevyšlo, v októbri tiež nie a ostal nám už len november.



Novembrové počasie síce vôbec, ale vôbec nemám rada, no tajne som dúfala, že snáď niečo z tej peknej jesene predsa ešte zažijem. Ako strašne som sa mýlila som zistila až keď som na Štrbskom Plese vystúpila z vláčiku. Po ceste bolo už šero a ešte k tomu taká hmla, že človek dokázal rozoznať akurát tak svetlá niekde v okolí, takže to bolo trochu prekvapko, keď som vystúpila a noha sa mi zaborila do čerstvo napadnutého snehu. Síce som to nečakala, ale človek sa väčšinou vždy vytešuje z prvého snehu, pokiaľ zrovna nemusí šoférovať. A tak som v duchu si pospevujúc Winter Wonderland zavelila vpred hľadať hotel. Netušila som, kde sme ani kadiaľ máme ísť, jasno som mala akurát v tom, že náš hotel je hneď na brehu jazera. Vzhľadom na čerstvú neporušenú vrstvu všadeprítomného snehu sa po ceste z môjho kufra chtiac-nechtiac stal snežný pluh a vďaka neutíchajúcemu sneženiu sme na recepciu neprišli my, ale dvaja snehuliaci. A ešte mali aj snežné pluhy v rukách!


Na druhý deň ráno som sa prebudila do rozprávky. Odhrnula som závesy na izbe a všetko okolo bolo biele, jasný slnečný deň, podo mnou výhľad na dolinu a v diaľke Nízke Tatry. Užívala som si to a až príliš lemravo som sa chystala na raňajky. Rovnako aj s jedením som sa veľmi neponáhľala a v duchu som sa už videla ako vonku po tom slnku všade nadšene pobehujem s foťákom a neviem čím sa skôr kochať. Na raňajkách som sa zámerne snažila príliš nepozerať z okna, aby som si ten výhľad užila až vonku. Keď som sa vrátila naspäť na izbu po veci, vybehla som ešte na balkón, aby som zistila, aká zima je vonku, a vtom som to zbadala. Tam, kde ešte pred hodinou boli Nízke Tatry bolo zrazu nič a to nič sa valilo aj na nás. Bleskurýchle som na seba niečo navliekla a behom von, nech sa mi všetko neskryje do hmly. Skrylo sa. Všetko!


HA! Srandu si zo mňa robili ešte aj informačné tabule!
Ja som však stále naivne verila, že to prejde, že to určite nevydrží dlho a že nakoniec budem mať celých Tatier plné zuby. A tak som celý deň sťaby fundovaná meteorologička sledovala všetky možné meteorologické grafy, Aladiny, radary a webkamery zo skokanského mostíka, aby som vedela, kedy hmla odíde a ja budem môcť vybehnúť von obzerať Tatry. Nízke Tatry sa však už okolo obeda vrátili na svoje miesto a ja som bola sfučaná, že som sa trieskala do tých vysokých, aby som sa dva dni pozerala na nízke. A ony naozaj nevyšli. Jediné, z čoho som skákala od radosti bol oranžovo-ružový západ slnka, ktorý vyzeral takmer presne ako keď v Tatrách pristála Majka z Gurunu a ja som si pri pohľade naň v duchu dookola opakovala to staré známe "na štyridsiatom deviatom stupni severnej šírky, devätnástich stupňoch a piatich minútach východnej dĺžky...".



V posledný deň som ráno vstala o šiestej, aby som sa stihla pobaliť a skúsila vyčíhať Tatry skôr, než sa skryjú. Raňajky neraňajky, Domka z Tatier neodíde bez toho, aby ich videla na vlastné oči. A tak som ráno vycupitala po namrznutom chodníku von z hotela a to, čo som videla mi zobralo dych, reč, čuch, sluch a očividne aj zdravý úsudok, pretože v jednom momente som si uvedomila, že nestojím a nefotím na pevnej zemi, ale kdesi na kraji zamrznutého jazera. Keď v tom snehu všetko vyzeralo ako zem...



Ale ten prvý pohľad, sama som nechápala, ako to so mnou zamávalo. Či to bolo tým, že po toľkom zúfalom naháňaní sa mi konečne ukázali, alebo tým východom slnka v kombinácii s malou Domkou, ktorá tam úplne sama s otvorenými ústami stála a pozerala na tie kopce, ktoré boli STRAŠNE OBROVSKÉ. V duchu som si spievala toto a celá natešená som pobehovala všade naokolo, lebo v tú chvíľu som tam bola iba ja, dve české bežkyne a Tatry - jedna z výhod toho, keď tam človek ide mimo sezónu. Má sám pre seba celé Tatry a hotelové raňajky. A to preváži aj fakt, že lanovky aj zubačka sú mimo prevádzky a človek musí ísť na vlak autobusom.



A v tú chvíľu som sa opäť trochu sfučala, pretože som odmietala odísť do Bratislavy, keď je konečne tak krásne a chcela som tam ostať ešte aspoň týždeň. Ale potom si vravím, že som rada, že som aspoň tesne pred odchodom mohla zažiť konečne krásne počasie a pre pokoj duše som ešte nafotila toľko fotiek, že som ich tri dni triedila a vlastne stále s tým nie som hotová. Isté však je to, že do Tatier sa naozaj urgentne potrebujem vrátiť a absolvovať buď kabínkovo-lanovkovú túru alebo nejakú, ktorú bez ujmy prežije aj výškofób môjho rázu. Pretože ja výhľady z výšok zbožňujem, akurát musí byť okolo mňa buď ohrada alebo bezpečne veľa miesta, aby som sa nebála, že sa mi preváži hlava, spadnem dole a nájdu ma až v Poprade.

Takže už teraz začínam plánovať trasy na jar a prijímam tipy na pekné túry, ktoré zvládnu aj strachoprdi ako ja :)

1 komentár :

  1. Krásné fotky, jako v pohádce! Tatry jsou úžásné, byly jsme tam v létě :). Máš krásné fotky na blogu!! :)

    OdpovedaťOdstrániť