navigationbar

nedeľa, 18. septembra 2016

Ako sa Domka do Ženevy vybrala


Toto leto som podobne ako všetky predošlé letá nič neplánovala. V práci ani cez skúškove ma pri živote nedržala vidina dovolenky alebo výletu, proste som nechala veci plynúť a čakala som ako sa to všetko vyvinie. Jediné, čo som neustále počúvala boli otázky typu: "Nepôjdeme do Ženevy?" "Kedy prídeš do Ženevy?" a "Máš upratané?" a tak som teda povedala, že fajn. Tento rok Ženeva. 



O Ženeve a vôbec o Švajčiarsku som doteraz len počúvala z rozprávania. Bola to pre mňa bájna krajina, niečo ako Chorvátsko, o ktorom sa tiež veľa hovorí, ale v živote som ho na vlastné oči nevidela. Akurát som poznala všetky tie mýty o tom, že je tam draho, že tam vraj majú dobré syry, čokolády, jazerá, veľa hodiniek, trochu Álp a podobne. A rovnako ako vždy, ani tentoraz som od toho výletu moc neočákavala. Bola som zvedavá, ale nečakala som, že odtiaľ odídem z nejakými srdco drásajucími zážitkami. Omyl.



Do Ženevy sme leteli v piatok večer z Viedne, takže moje prvé dojmy zo Švajčiarska boli tma, a teplo. To, že sme asi pristáli v správnej krajine som usúdila podľa veľkej čiernej machule, ktorú som videla z lietadla a o ktorej som usúdila, že to asi bude Ženevské jazero. To som však usúdila aj o tých piatich machuliach, ktoré som videla počas letu. Trochu mi to pripomenulo cestu do Paríža pred šiestimi rokmi, kedy sme so spolužiakmi každý komín v diaľke považovali za Eifelovku.
"Aháááá! Tam je Eiffelovka!"
"Kde? Kde? Jéééj!"
"Aha, tak nič, to je komín..."
Ďalšia vec, ktorá ma utvrdila v tom, že asi predsa len budeme vo Švajčiarsku boli letiskové koridory lemované reklamami na hodinky všetkých možných značiek. A také krásne boli! Konečne radosť pozerať sa na reklamy, takže aspoň niečo potešilo moje oko, lebo keď človek priletí o jedenástej večer, tak už sa nemá moc čím kochať. O to nadšenejšia som však bola ráno keď som sa pozrela z okna hotela na tú krásnu panorámu a na Mont Blanc, o ktorom som nakoniec zistila, že to Mont Blanc vôbec nebol, ale na mojom nadšení to vôbec neubralo. Práve naopak, aspoň som mala čo hľadať zvyšné dva dni. Spoiler alert: nenašla som ho. Zato som našla milión lodiek, kačičiek a labutiek a doniesla som si asi najmodrejšie a najtyrkysovejšie fotky.
Môj život je občas plný paradoxov a inak tomu nebolo ani tentokrát. To, že sa celé leto opaľujem na balkóne a vyzerám ako riaditeľka vápenky ma neprekvapuje. Ale v živote by som nepovedala, že po troch dňoch vo Švajčiarsku prídem opálená ako po týždni kdesi pri mori.  Samozrejme, stále som oproti ostatným ľuďom dosť biela, ale ja sa v kútiku duše radujem, že sa nepotvrdila moja teória o tom, že zo mňa slnko farbu vyťahuje.
Ak ste niekedy počuli zvesti o tom, že Švajčiarsko je sakramentsky drahé, tak áno, je drahé a možno aj viac ako to. Sama som týmto rečiam neverila, dokonca aj keď nám to pri príchode hovoril recepčný, tak som to brala tak, že asi preháňa alebo naráža na to, že ceny budú iné ako na Slovensku ale keď som jedla suchý croissant zo supermarketu za 1,20 CHF (cca 1 euro), chuťovo identický s tým Lidlovským za 40 centov alebo 11 korún, tak som sa trošku prebrala zo sna.  Londýn mi oproti tomu pripadá ako celkom lacný kraj. 
Ženeva je láska. Keď sa niekedy v živote nebudem vedieť rozhodnúť, kam chcem ísť, tak pôjdem do Ženevy, lebo tam je snáď všetko. Ona je malilinkatá, ale miestami sa človek cíti ako v Paríži, miestami som mala talianske déja vu, potom sa mi všetko podobalo na Saint Tropez a metro nemajú rovnako ako v Bratislave... Zato majú loďky ako MHD! Napriek tomu to nie je typicky turistické mesto, z čoho som ja bola neskutočne nadšená, pretože jediný človek, ktorý mi liezol do záberov bol môj brat a aj toho som mohla okríknuť. Zato na fotkách z Prahy som zachytila snáď pol obyvateľstva zemegule a z rodinných foto stále odfotošopúvam rôznych samozvaných jedincov, ktorí nevydržia 10 sekúnd, no radšej sprznia fotku sebe aj nám. Prahu milujem, ale v tomto je Ženeva neprekonateľná. 

Ženeva patrí do tej francúzskejšej časti Švajčiarska a preto tam odvšadiaľ počuť francúzštinku. Z toho som bola tak nadšená, že hneď po návrate som nabehla do Martinusu, schmatla francúzštinu pre samoukov a po deviatich rokoch som sa rozhodla sa k nej zase vrátiť. Dokonca som na ňu dostala zľavu, takže som si istá, že mi ten nákup bol súdený a tiež som si kvôli cédečku, ktoré bolo k učebnici dovliekla do izby magnetofón, pretože inak by som si ho vďaka môjmu notebooku bez CD mechaniky mohla nanajvýš tak točiť okolo prsta.




Kupodivu sa tento výlet výnimočne obišiel bez trapasov s colníkmi alebo na letisku, ak teda nerátam to, ako som v Ženeve na letisku vliezla do nejakého rámu, do ktorého som vojsť evidentne nemala a on sa rozpípal na široko ďaleko. Okrem Ženevy sme si urobili výlet ešte aj do Lausanne, ale to si zaslúži vlastný článok, pretože jednak je to prenádherné mesto a jednak som sa vôbec nekrotila s foťákom, takže fotiek mám na rozdávanie. 

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára