navigationbar

utorok, 23. augusta 2016

Londýn zas a znova

A veru to nie je žiadne pokračovanie článku spred vyše roka. Alebo teda dvoch, pretože hoci článok píšem až teraz, pomaly budem oslavovať dvojročnicu svojho prvého randevú s Londýnom a prvé výročie tohoto.
Takže po berlínskom dobrodružstve sa mi zacnelo Londýna. Teda, ak mám byť úprimná, tak sa mi za ním zacnelo už keď som búkovala hotel do Berlína, pretože som si spomenula, aké to bolo, keď sme búkovali hotel v Londýne, a ja som chcela znovu búkovať aj hotel v Londýne. Tak som sa s týmto previnilým pocitom zverila bratovi, ktorému som o tom zase nemusela až tak dlho rozprávať, jednoducho sme ako správni súrodenci pomerne rýchlo dospeli k záveru, že by bolo fajn pokúsiť sa urobiť tradíciu z predsemestrového Londýna (aj keď teda mňa naposledy po Londýne žiadny začiatok semestra nečakal, že?). Tak sme začali nadšene zvolávať každého, koho sme chceli zobrať so sebou, zopár nadšencov sa našlo, potom sme išli nadšene kupovať lístky na autobus, avšak keď som si v slabej chvíli predstavila tú 24-hodinovú tortúru (a uvedomila som si, že už nepotrebujem podliezť Lamánš), tak ma prešli všetky chute na autobus. Tri dni a tri noci som nadšene hľadala letenky, ktoré sme šli nadšene kúpiť, keď zrazu opadlo nadšenie z ostatných a zhodli sa, že oni asi nikam nejdú. Ale pretože som si povedala, že sa nenechám touto davovou psychózou strhnúť a budem rebel, tak sme si kúpili letenky aspoň my s bratom. A som fakt rada, lebo som si to užila asi tak na 160%, pričom tých 60% mal na svedomí ten najlondýnskejší lejak. Okrem toho, cestovanie so mnou a mojím bratom je bezodná studnica rôznych bizarných situácií, o ktoré už klasicky nebola núdza.



Tento rok sme to vychytali celkom super, pretože nám semester o týždeň posunuli. Takže zatiaľ čo väčšina slušných študentov v pondelok ráno vstávala a chystala sa do školy na prvé prednášky, my naničhodníci sme sa v tom čase už ponevierali po Stanstede a v letiskovom Café Nero sme do seba popri čakaní na bus liali naše klasické kombo káva+čaj. Aby sme aspoň sčasti dodržali tradíciu, vystúpili sme na Victorii. Pretože sme ale stále mali dosť času do check-inu na hoteli, zašili sme sa presne do toho Subwayu, kde sme sa zašívali minulý rok (a tentokrát sme nešli na malé pivo za 4,5 libry). Medzitým sme to zobrali ešte cez Sainsbury's na Wilton Road, kde majú tie najlepšie fruit tarts na svete, sú veľké skoro ako moja dlaň s jedným článkom prstov a stáli asi 80 p. Zistili sme, že nemá cenu rozmýšľať, či chceme radšej jahodový alebo ovocný, tak sme si kúpili každý z každého a na hoteli sme to s besným výrazom v tvári rituálne zjedli. A bolo to rovnako krásne, ako keď som to jedla pred rokom.




Podľa družicovej superpredpovede počasia malo byť slnečno len v prvý deň, ale Londýnčania majú o slnečnom počasí evidentne inú predstavu ako ja. Tým slnečným, miestami oblačným počasím mysleli tie štyri cca 10-minútové šteky slnka, ktoré sa náhodou predrali cez tie hrôzostrašné mračná. Takže v tom peknom počasí sme v priebehu hodiny asi 4-krát zmokli, 5-krát uschli a keď na Vauxhall bridge zafúkal vetrík, tak som sa orientovala len podľa intuície, lebo všetkých mojich 86 473 825 kusov pol metra dlhých vlasov mi nahnal do očí, tváre, úst, všade.





Oproti minulému roku to bol o čosi kľudnejší výlet. Minimálne preto, lebo tú povinnú jazdu sme si odbili už vtedy, takže hoci je Tower Bridge strašne super, človek ho nepotrebuje obdivovať kedykoľvek sa priblíži k Londýnu a tak sa šikovne vyhne všetkým tým turistami prepchatým miestam. Poučení minulým razom sme tiež vedeli, že ani za ten svet nebudeme tri dni šľapať ako otroci. Ono je síce super si za ten čas obšliapnuť 36 kilometrov z Londýna, ale v konečnom dôsledku si z toho pamätám hlavne to, ako ma po prvom dni boleli nohy a ako som nariekala na Oxford street, v Regent parku, na Baker street a vlastne odvtedy už stále, lebo mi umierali nohy a bolela ma celá Domka. Alebo na ten hrôzostrašný moment večer v sprche kedy som v duchu hrešila ako pohan, lebo som si omylom nechtom zaryla do toho veľkého otlaku, ktorý mi skrze všetko to chodenie narástol a v podstate na celú druhú polovičku toho výletu mám dosť bolestivé spomienky. A tomuto som sa chcela pokiaľ možno vyhnúť oblúkom, takže sme relatívne dlho dumali nad tým, ako to spravíme, aby sme z toho Londýna niečo mali a zároveň aby sme pokiaľ možno nedali pol majetku len na dopravu. Nakoniec sme sa rozhodli, že to poriešime tak ako minulý rok - celodenným lístkom za asi 12? libier.




Po raňajkách sme sa teda zastavili na Victoria station, pretože sme z minula vedeli, že tam niekde je automat, ktorý nám vypľuje presne ten lístok, ktorý chceme. Čo čert nechcel, automat nám robil do prieku a vôbec s nami nespolupracoval, tak sme boli nútení ísť si vypýtať lístky od tetušky za okienkom. Pretože sme ale neboli na Slovensku, kde sa človeka väčšinou snažia obtiahnuť o peniaze ako sa len dá, tetuška nám poradila, že výhodnejše by pre nás bolo kúpiť si Oyster card, dobiť si daily cap za asi 6 libier a celý deň si môžme jazdiť ako sa nám chce. Bolo nám to síce podozrivé, pretože to stálo menej ako sme pôvodne počítali ale povedali sme si, že jej budeme veriť, takže sme si celý deň jazdili po Londýne za 6 libier, čo je len o trochu viac ako v Bratislave!



Keď som už začala o tej doprave, za najideálnejší spôsob premiestňovania sa napriek všetkému pokladám autobusy. Človek nešľape, veľa toho po ceste vidí a okrem toho väčšinou chodia poloprázdne, takže sadnúť sme si sadli vždy, jednotlivé cesty sa odlišovali len podľa toho, či človek sedí vpredu hore pred oknom alebo až v druhom rade. Tiež sa tam dá super skryť pred dažďom a ak má človek šťastie na spoj a čas, tak schytá aj dopravnú zápchu ako ďas a urobí si tak dvojhodinovú, až priveľmi detailnú poznávaciu jazdu Londýnom. Raz, keď ku mne na prádzniny Hyperloopom pricestujú vnúčatá, porozprávam im o tom, ako stará mať onehdá hodinu cestovali autobusom, aby tri kilometre ušli. To ešte Británia v Únii spočívala.




Celý tento výlet sme povýšili na level bohapustého ponevierania sa a v tomto duchu sme navštevovali všakovaké pozoruhodné miesta, ale miesto rozjímania nad ich majestátnosťou či históriou sme ich skúmali zvnútra, spravidla v reštaurácii pri šálke čaju. A tak môžem čestne prehlásiť napríklad aj to, že som bola v Kensingtonskom paláci na čaj o piatej. Alebo v Royal Albert Hall. A tuším ani nebol v papierovom kelímku.




Ako vždy, aj tentokrát sa mi vďaka tejto ceste podarilo svoj život obohatiť o pár nových poznatkov:


- VŽDY A VŠADE si budem pozorne čítať etikety akéhokoľvek výrobku, ono sa totiž človek občas môže šeredne pomýliť. Napríklad my: vysmädnutí sme došli do večierky, automaticky sme schmatli veľký pomarančový džús, čistú vodu a poďho zaplatiť. Ešte sme ani neboli poriadne vonku a už sme si schuti lupli toho džúsu. Vzápätí nás striaslo, pretočilo nám všetky chuťové bunky a ani sme nemuseli príliš dlho rozmýšľať, aby sme vedeli čo je vo veci. Buď sa ten džús medzičasom zázračne premenil na sirup, alebo sme fakt kúpili sirup. 

- Bola som pri vchode do Šikmej uličky! Samozrejme som to zistila náhodou keď som pár týždňov po príchode pozerala Harryho Pottera, ale aj to sa počíta. 

- V Londýne fakt prší. Po minulom raze, kedy za celý čas ani len kvapka nepadla som bola presvedčená o tom, že celý svet len žije v ilúzii z britského počasia, ale asi teda nie. Vie tam zapršať a poriadne. Na druhej strane aspoň moje Mel-ky prešli zaťažkávajúcou skúškou a hoci si do dažďa viem predstaviť lepšiu obuv, nebyť nich, tak by som dopadla omnoho horšie. Chce to len opatrnejšie prechádzať cez kaluže.

- Londýn je láska. Tá najbritskejšia aká môže byť. Hlavne v momentoch, keď človek v malej kaviarničke v Pimlicu do seba hádže fry-up, zapíja to English breakfast tea s mliekom a do toho mu hrá Queen. Alebo keď pán v autobuse za statočného lejaku a v zápche tým dokonalým prízvukom nahlas poznamená "What a lovely day!"
   





Obligátna prúser story

Od momentu ako sme do Londýna prišli (alebo odkedy som kúpila letenky) som sa desila odchodu. Lietadlo nám letelo o pol deviatej ráno, takže aby sme okolo šiestej boli na letisku, museli sme ísť autobusom o piatej a preto sme museli vstávať okolo štvrtej. Čo sa týka vstávania, som prvotriedny stresor, pretože čo ak budík omylom nastavím o hodinu neskôr, čo ak omylom vypnem zvuk alebo ho pre istotu prespím - tak som už dva týždne dopredu stresovala, či ten bus stihneme. A stihli sme ho s prehľadom.

Na letisko sme nakoniec prišli ešte pred šiestou, takže sme išli do obchodov pozrieť darčeky synovcom a na raňajky. Na letiskách určite platí nejaký iný časopriestor, pretože ako som dopíjala kávu, tak zrazu bolo pol ôsmej, ale napriek tomu som sa so stoickým kľudom vybrala v ústrety bezpečnostnej kontrole. Keď som však zbadala tie nenormálne fronty, tak ma v tú ranu prešiel všetok smiech, pretože gate sa zatváral o polhodinu a predo mnou stálo asi 30 ľudí. Keď prešlo 10 minút a ja som stále bola bezpečne ďaleko od kontroly, značne som znervóznela, ale samú seba som sa snažila presvedčiť, že už to dlho nepotrvá. Ale ako vo mne stúpal adrenalín, tak som začala byť stále viac a viac rozpačitá - až tak, že keď som konečne prišla na rad, tak som zabudla z kabelky vyložiť iPad. Už som spokojne čakala kedy ku mne príde bednička  s mojimi vecami, keď tu zrazu, ľaľa, bednička! Ale za sklom medzi odstavenými batožinami.


V ten moment som skoro dostala malý infarkt, lebo bolo 7:55, moje veci boli za sklom a ja som netušila, čo sa deje. Istá som si bola akurát tým, že som na najlepšej ceste zmeškať lietadlo. S prosíkom som utekala za pánom taškokontrolórom riešiť situáciu. Samozrejme, že mi to odišlo za sklo kvôli iPadu zabudnutému v kabelke, ale aj po vytiahnutí a kontrole samotného iPadu to muselo prejsť cez detektor ešte raz, akurát som mala pocit, že to zrazu ide neskutočne pomaly. Ale keď som sa konečne dostala k svojim veciam, všetko som schytila a rozutekala som sa letiskom. V jednej ruke kufor, ktorý za mnou doslova letel, v druhej ruke sáčok s tekutinami, lebo neni čas kamkoľvek ho strkať, kdesi som mala zavesenú bundu, klobúk, kabelku a razila som si cestu pomedzi prispatých turistov. Konečne som sa dopracovala k tabuli, kde som zistila, aké číslo má náš gate, rozutekala som sa ešte viac, pretože už tam blikala posledná výzva, až som dobehla k nejakej stanici, odkiaľ nás mal k lietadlu odviezť vlak. Mali sme šťastie, že jeden zrovna prišiel, akurát som medzitým zabudla, k akému číslu máme ísť. Takže vláčik ušiel, brat utekal naspäť, aby to zistil a ja som tam stála nervózna a v mysli som si už premietala katastrofické scenáre o tom, ako zmeškám lietadlo, ako to povedať mame, ako budem tri dni spať na letisku pretože určite nebudú voľné letenky, ale aspoň si budem môcť poobzerať všetky dutyfree obchody.

Keď konečne prišiel brat aj vlak, nasadli sme, ale ja som už mala slzy na krajíčku a začínala som trochu hysterčiť. Dokonca som sa ten bezpilotný vlak snažila presvedečiť, aby rýchlo zavrel dvere a odišiel lebo už nikto nenastupuje, a preklínala som toho, koho napadlo postaviť také veľké letisko. Z cesty od vlaku po gate si hmlisto pamätám len eskalátor a potom tetušku, ktorá nás nakoniec pustila. A keď sme vzlietli, tak svet bol opäť krásny. Iróniou potom bolo ako sme v Bratislave na letiskovej ploche 10 minút čakali na autobus, ktorý nás odviezol o 20 metrov ďalej a ako som po príchode aj trošku oľutovala, že sme to lietadlo predsa len stihli. Lebo Londýn.

7 komentárov :

  1. Najlepšia príprava na moju nadchádzajúcu premiéru! Čítala som so zatajeným dychom. Už len škrtám kalendár a v robote nemôžem obsedieť :D Potiahli sme to až na 8 dní, tak dúfam, že sa stihnem aj uchodiť na smrť, ale aj vyváľať v kaviarňach. Ach <3 A super fotky! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nádherné fotky! Londýn je neskutočne krásne mesto :)
    my blog: THE COLORFUL THOUGHTS

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Krásné fotky! :) a moc hezký článek

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Bože milujem Londýn! :) Týmto článkom si mi úplne pripomenula ako som tam bola na praxi a užívala si všetku tú nádheru toho mesta! :)
    partofnicol.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť
  5. nádherné fotky, Londýn je prekrásny :) a tá story na konci - to ako keby som písala ja sama :D úplne ti rozumiem, ja by som v takej situácii tiež hysterčila ;)

    Na mojom blogu Beautiful savage práve prebieha Back to school giveaway, tak budem rada, keď sa zapojíte. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Nádherné fotky!! Miluju Londýn :)

    http://marketafrank.com

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Joji, ja se potulovala Londynem minuly tyden a uz ted mi chybi!

    Mej se krasne a preji spooousty takovych krasnych vyletu;)

    Papa Bygabra
    www.bygabra.cz

    OdpovedaťOdstrániť