navigationbar

pondelok, 7. septembra 2015

Ako sa Domka na vandrovku vybrala


A pre istotu rovno do samotného bájneho Berlína. V Nemecku som dovtedy bola nanajvýš tak na pumpách a odpočívadlách, preto som neverila, že tam existuje aj niečo iné. Potrebovala som sa o tom presvedčiť na vlastnej koži. No a pretože môj malý (20-ročný) brat bol v Berlíne na letnej škole, okamžite som si našla zámienku, prečo tam nutne potrebujem ísť. Ako vzorná sestra bez neho 3 týždne predsa nevydržím, tak som presvedčila mam, zabookovala hotel, bus a išli sme.



Celý výlet bol takpovediac v mojej a sčasti aj bratovej réžii a aj to tak vyzeralo. Ja si o sebe neskromne myslím, že mám dobrý orientačný zmysel a sklamal ma len raz, keď som sa v Prahe ponáhľala na skúšky a z nejakého neznámeho dôvodu som sa ocitla v metre ktoré šlo opačným smerom. Dodnes mi v hlave znie otázka "Čo robím na Hradčanskej?" a následný výbuch smiechu nad svojou sprostotou. No a na tento orientačný zmysel som sa spoľahla aj teraz. Najprv som nás bez problémov zaviedla do správneho metra, dokonca sme aj dobre prestúpili, dobre vystúpili a aj správny východ z metra som našla. Tak sme sa s kuframi vyškriabali hore schodmi a ocitli sme sa na rohu dvoch ulíc. Nestrácala som čas zisťovaním ktorá je ktorá a zavelila som vpred. Cestu som si síce dopredu pozerala na Street view, ktoré ale bolo z roku 2008 a preto som ani nevenovala pozornosť tomu, že tá ulica vyzerá diametrálne odlišne od tej virtuálnej. Bola som si istá, že som na Rosenthaler Straße a že zachvíľu uvidím hotel. Potom som začala priebežne sledovať čísla domov, zo dva razy som sa otočila s tým, že ideme zle a následne som sa vrátila s tým, že musíme ísť dobre. Keď sme už išli pridlho, rozhodla som sa zapátrať po názve ulice. Asi nemusím hovoriť aká som bola prekvapená, keď som zistila, že sme takmer na konci Torstraße. Tak sme sa vrátili naspäť na roh ku stanici metra, nakukla som do vedľajšej ulice a 30 metrov pred sebou som zbadala náš hotel. Tak sme si aspoň urobili prechádzku. Kilometrovú a s koliečkovými kuframi na kockatej dlažbe. Stáva sa.

Po skúsenostiach v Londýne som sa opäť rozhodla pre easyHotel. Je to tam slušné, má to dobrú polohu za dobrú cenu a pretože som tam neplánovala tancovať rituálne tance, cvičiť gymnastiku a skákať cez švihadlo, nevadila mi ani malá izba. Jediným kameňom úrazu bola jej prílišná účelovosť. Vďaka tomu sa mi podarilo vytopiť kúpeľňozáchod - nenapadlo ma, že sprchu môžem zavrieť tými istými dverami, tak som sa sprchovala po celej tej pidimiestnosti a doslova kameňom úrazu bol aj lampičkostolík, ktorý bol umiestnený v úrovni mojej spiacej hlavy. No a pretože sa občas počas spánku metám, párkrát som si o jeho hranu solídne otĺkla hlavu.







Vždy keď som prvýkrát cestovala do nejakého neznámeho mesta, nič som od toho dopredu neočakávala. Paríž som pokladala za gýčový a presladený, s Viedňou som si spájala Komisára Rexa a kolotoče, Prahu som brala ako väčšiu Bratislavu s metrom, Londýn nemôže byť lepší než na fotkách a podobne. Ale vždy vždy vždy ma každé z týchto miest chytilo za srdce hneď po pár hodinách a zo zážitkov som žila ešte minimálne ďalší týždeň-dva-päťdesiat. Rovnako som nič nečakala ani od Berlína. Akurát veľké mesto, veľa ľudí, nemčina... 
A čakala som kedy príde ten zlom a kedy začnem Berlín z hĺbky svojho srdca zbožňovať. A ono nič. Áno, je mi jasné, že pokiaľ je človek niekde ledva polhodinu a už sa ho snažia okradnúť, tak prvý dojem asi nebude hodný piatich hviezdičiek, ale aj keď som sa z tohto zážitku oklepala, tak to neprichádzalo. Nemala som chuť rozbehnúť sa s roztvorenou náručou naprieč Alexanderplatzom a na plné hrdlo kričať ICH BIN EIN BERLINEEEEER! Moja reakcia bola niečo ako: "Uhm, Berlin, okej". Ale ako každé iné mesto, aj Berlín bol bezodnou studnicou nových poznatkov a zážitkov.




Prvé čo si pamätám z centra bola prekachličkovaná stanica metra pod Alexanderplatzom. Bolo tam modro, dusno a už len osuška a mi chýbala k tomu, aby som sa tam cítila ako v kúpeľni. Už len ten vchod tam na fotke vyššie vyzerá ako vchod do bazéna. A ešte spomínam na ujov hotdogistov, ktorí celú hotdogáreň nosili zavesenú na pleciach a mne ich bolo strašne ľúto, pretože im určite muselo byť teplo.






Mojou najobľúbenejšou časťou Berlína sa stal múzejný ostrov. Už keď som ho prvýkrát videla z okna S-bahnu, svitlo vo mne svetielko, že to s tým Berlínom nebude až také márne a nutne som sa tam potrebovala ísť pozrieť. A oplatilo sa, štvalo ma jedine to, že som z toho sčasti nič nemala, pretože to tam zrovna prerábajú a veľkú časť sme museli prejsť cez provizórny podchod.








Do Starbucksu sa oplatí chodiť v sobotu ráno tesne po otvorení. Okrem obsluhy tam nie je nikto, človek si môže vyberať ako dlho chce, lebo nikto za ním nestojí a nadôvažok mu ani nesprznia meno na kelímku, pretože ho tam pre istotu ani nepíšu. Zato poobede...



V Berlíne sa človek občas cíti akoby cestoval v čase a priestore. Raz má pocit, že je v Bratislave a pozerá sa na Hotel Kyjev, inokedy si myslí, že nie je v Kaufhofe, ale v londýnskom Selfridges a keď sa v blízkosti niektorých staníc nadýchol, cítil sa ako v Brne pri Grande. A potom už radšej nedýchal.


Najväčší stres som ale celý čas mala z rannej cesty z hotela na autobus. Ja ako katastrofický scenárista som neverila internetom, ktoré mi tvrdili, že o pol šiestej ráno už metro pôjde. Miesto toho som nás už v duchu videla ako blúdime po nejakej zastrčenej stanici, ja zmätkujem a vidím v diaľke odchádzať náš autobus domov. Ale metro nakoniec išlo, k busu sme prišli včas a k tomu všetkému sa mi ušiel aj hotdog, ktorý dokonca obsahoval mäso a balíček gumových cukríkov.


S odstupom času by som sa do Berlína ale celkom rada pozrela ešte raz, prešla miesta, ktoré som nestihla a dala mu druhú šancu. A tiež som zistila, že Heino vstal z popola, že Drážďany sú krásne minimálne spoza okna busu a že potrebujem ísť aj tam. Ale už si brúsim zuby na iný výlet ;-) 

5 komentárov :

  1. S orientačním smyslem jsme na tom podobně, ale já mám vždy strach, když cestuju, že skončím jinde :D
    Krásné fotky, Berlín mě nikdy nelákal, ale když vidím fotky, tak to tam je opravdu moc pěkné :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Super článek! V Berlíně jsem také byla a moc se mi tam líbilo :) The Colorful Blog

    OdpovedaťOdstrániť
  3. krásné fotografie, Berlín mám moc ráda!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Vidíš, mě se zas Berlín líbil moc ! (o dost víc, než Paříž)
    Fotíš na analog? Super fotky!

    OdpovedaťOdstrániť