navigationbar

sobota, 20. decembra 2014

Vetrom pretiahnutá


Nadpis tohto článku bol pôvodne len pracovný, ale čím dlhšie som naň pozerala, tým viac sa mi pozdával. Obzvlášť v momentoch, keď sa moje dutiny spamätávali z minulovíkendového náletu na Prahu. A že som nebola jediná, kto sa rozhodol zabiť čas v Prahe. Pretože minulý víkend to nebolo o nejakom extra produktívnom trávení času, zvlášť keď sa treba predierať cez tri milóny človeka. To zrazu všetko trvá trikrát dlhšie, čas plynie trikrát rýchlejšie a človek preto stratí asi tak 6-krát viac nervov ako pri sledovaní poslednej časti Rosalindy (zabijú Choséfernanda alebo nezabijú Choséfernanda?). Ale ono to chúďa Praha za to vlastne ani nemôže, každopádne, keď som si hovorila, že v Londýne je veľa ľudí, netušila som, že je to šuvix oproti predvianočnej Prahe.





Ale aby som nebola negatívna, keď som bola včera večer v Tescu, tie tlačenice a koncentrácia nervóznych ľudí na pol metra štvorcového predčili aj Prahu dva týždne pred Vianocmi. Čiže vlastne bolo super. Praha je inak neuveriteľne fotogenická, takže pobehovať tam s foťákom bola jedna báseň, - horšie to bolo, keď som na každej druhej fotke mala masu nefotogenicky sa mrviacich ľudí.

Hneď zrána som na tomto svete objavila nový zázrak. Je melónový, kokosový a čajový, čo je pre mňa úplne vražedná kombinácia. Ešte vražednejšia ako predstava bitky Colina Firtha a Hugha Granta vo fontáne. A k tomu syrový praclík, juj! Keď sa mi podarilo sprášiť prvú fľašu, zúfalo som potrebovala ďalšiu. A moje zbožné priania boli vyslyšané v momente, keď som omylom natrafila na ďalší M&S. Brala som to ako znamenie, takže som túto kúpu ani nemusela konzultovať so svojim svedomím. V Brne sú totiž všetci Marksovia aj Spencerovia pánubohu za chrbtom a v zime sa mi tam strašne nechce chodiť len kvôli jedlu, tak ušetrím. Aj keď... Myslím, že svoje postoje v najbližších dňoch prehodnotím.






Zistila som, že okrem výšok sa asi bojím aj eskalátorov. Hlavne tých pretekárskych v metre. Nikdy predtým mi na nich neprišlo nič zvláštne, ani som s nimi predtým nemala zásadný problém (ak nerátam tie überdlhé, ale tam bol problém pozrieť sa z tej výšky dolu, nič viac) ale keď som mala teraz naskočiť na nejaký a ísť zhora dole, v hlave som začala počítať, v akej chvíli mám kam skočiť, no hotové inžinierske výpočty. Lebo čo ak by mi náhodou hlava zrazu oťažela, prevážila ma dole, ja by som sa skoprcla až na samý spod a ešte by sa mi vlasy pricvikli dole do tej diery a oskalpovalo by mi to pol hlavy? Ale zakaždým som to zvládla, akurát som sa skoro zabila na jednom v Palladiu, a ten bol, paradoxne, jeden z tých najpomalších. Tak strašne som sa sústredila na to, aby som nestúpila na ten predel (lebo to by som sa potom prevážila, prekoprcla atď), až som naň skočila vo chvíli keď už bol jeden schod vyššie ako druhý. Takže som Prahe predviedla takú improvizovanú kratučkú akrobatickú zostavu.



Buď som o trochu dospela alebo nemám nervy na vianočné madžganice v nákupných centrách, pretože som si absolútne nič nekúpila. Je celkom smutné, že pražský Lush je len taká mala kutica, do ktorej sa zmestí 5 a pol človeka vrátane predavačiek. Stačí pár ľudí pri pokladni, pani s kočíkom a už sa tam nedá absolútne dýchať, hýbať, existovať. Aj som si chcela niečo pekné pozrieť, ale akonáhle sa všetko živé okolo mňa začalo priveľmi mrviť, vzdala som to. Podobne v Sephore, tam je ten priestor väčší, ale zastavila ma fronta na balenie darčekov, lebo som sa cez ňu nemohla dostať k regálu, ku ktorému som chcela. Pritom balenie darčekov je podľa mňa jedna z najukľudňujúcejších činností, nechápem ako sa tak moc ľudí o to môže dobrovoľne oberať a nechávajú si to baliť v obchode. A do iných obchodov som nechcela ísť, pretože veľa ľudí, málo času, absencia priestoru na pohyb a existenciu a do toho všetci tí zmätení ľudia, ktorí nevedia čo chcú, kde sú a čí sú. Budúci rok idem na darčeky v októbri.







Najlepším nápadom celého dňa bolo presunúť sa ďalej od centra. Tam sa môj foťák vybúril, pretože od Karlovho náměstí až po Vyšehrad je to koncentrované fotogenetično. Ja som skoro v každej uličke achkala a jujkala od nadšenia, aké to tam je krásne a hlavne prázdne. Čo ma trochu štve je fakt, že som nevyfotila celú kartu, ako som pôvodne plánovala, ale aspoň mám čím svojmu svedomiu argumentovať, keď tam budem potrebovať ísť znova. Celkovo som s výletom spokojná, nestratila som sa ako naposledy, nič som skoro nezmeškala ako naposledy, nikde nikto nenahlásil bombu ako naposledy a 10 stupňov a slnko v decembri bolo úplne najviac juj!



Horšie je to, že som sa musela vrátiť späť do reality, kde ma čakajú zo dve kilá poznámok a materiálov na učenie, čas beží rýchlejšie než som predpokladala a všetky temné myšlienky na prokrastináciu budem utápať v čaji z ginkga a litroch kávy. Vlastne už len fakt, že som vôbec napísala tento článok svedčí o tom, že to s mojim učením nie je úplne podľa kostolného poriadku :) 



5 komentárov :

  1. Vtipně napsáno a fotky se taky moc povedly! :) Praha je krásná, ale v tomhle období fakt neskutečně chaotická, taky mám za sebou nákupy.. Ideální je na ně vyrazit hned dopoledne!

    http://coloursbynicole.blogspot.cz

    OdpovedaťOdstrániť
  2. top nadpis :) a velmi krasne fotky, naozaj klobuk dole :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Domka, krásne fotky tu máš!!! A som nevedela, že pan táta fotil už aj na DSLR, babka mi hovorila, že bol fotograf, robili spolu v novinách a priatelili sa vlastne aj s maminou, nedávno sme sa o nich bavili. :) No myslela som, že fotil ešte na železnú analógovú techniku. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďaku, Lauri :) Fotil aj na analóg a potom to doma v kúpeľni vyvolával, ale to som ja ešte buď nebola na svete alebo to bolo pekelne dávno, lebo si to proste nepamätám :D

      Odstrániť