navigationbar

piatok 21. novembra 2014

V mene domkovitosti


Výborne, práve som sa preprokrastinovala až k blogu. Na druhej strane, keď sa zamyslím, tak vlastne nemám nijaké povinnosti a už tobôž nie povinnosti, ktoré by som odkladala, takže tým pádom ani neprokrastinujem. A to tu už dlho nebolo! Lebo prokrastinovanie je také trochu domkovské, avšak výhradne pri písaní rôznych seminárok, ročníkoviek, bakalárok a podobne stresujúcich akademických záležitostiach. Týchto pár úvodných teplých slov by som chcela poňať ako krátky exkurz do tajov mojej malej galaxie. Takže:


Bojím sa sŕn, hadov, jašteríc a dinosaurov, búrky trávim zásadne na miestach, kde nevidieť a nepočuť, čo sa vonku robí a už vôbec dobrovoľne nevyhľadávam miesta, ktoré sú vysoko a sú na otvorenom priestranstve. Napríklad na samom najvyššom vrchu Eiffelovky, kde je to celé oplotené mi bolo sveta žiť, ale na prvom poschodí, kde je len zábradlie som myslela, že dostanem zrádnika, hlava mi z ničoho nič oťažie a prekoprcne ma to dolu.
Baví ma fotenie, aj keď si stále myslím, že fotiť neviem. Na druhej strane, vždy je to bezpečnejšie, než keby ma bavilo bicyklovanie a nevedela by som sa bicyklovať. Ale odkedy som si znárodnila otcovu starú zrkadlovku, vyžívam sa v tom stále viac a viac. Veď aj bicyklovať som sa naučila na balkóne, prečo by sa potom nedalo dobre fotiť s desaťročným foťákom, že?

Mám 22 rokov a stále čakám na list z Rokfortu. Ešte neprišiel a to mám už raz toľko rokov, ako by som mala mať.

Mám 22 rokov a stále mi je ľúto odhryznúť čokoládovému zajacovi hlavu. Preto ich jedávam vždy od nôh.

Horory sledujem zásadne so zakrytými očami a ušami. Preventívne.

Narozdiel od mnohých iných (skoro všetkých) jedincov s láskou spomínam na svoj akademický týždeň. Učiť som sa síce učila, ale aby sa mi lepšie učilo, postavila som si v izbe bunker, pozvláčala dnu všetky zošity, učebnice, papiere, lepítka, zvýrazňovače, fixky, perá a podobné radosti a učila som sa v ňom!

Do štrnástich rokov som sa hrala s bárbinami. A tiež som dovtedy verila, že Mikuláš naozaj existuje, býva na Čukotke a jazdí na červenej guli a že Ježiško naozaj nosí darčeky. Srdcervúco som sa rozplakala, keď mi pan táta povedal, že to nie je pravda. A ešte viac som sa rozplakala, keď to pani máma o pár dní nato nafingovala tak, že to vyzeralo akokeby tie darčeky naozaj nosil. Bola som zmätená. A štrnásťročná! Nie štvor, ale štrnásť (14)!

Nikdy v živote si odo mňa nikto nepýtal občiansky pri nákupe alkoholu až do chvíle, keď som spravila vodičák a o dvanástej na obed som si od samej radosti išla lupnúť jednu maličkú whisky. Mala som presne 21 rokov, 7 mesiacov a 6 dní. A pritom si myslím, že ani najmenším omylom nevyzerám mladšie, ako skutočne som. Síce, pred polrokom sa ma pani v drogérii pýtala, či som si už prišla vyzdvihnúť z výkladu tablo a pred mesiacom sa ma jedna pani spýtala, či UŽ chodím na strednú školu. S týmto svetom niečo nie je v poriadku.

Zbožňujem všetko britské počnúc Londýnom a končiac Monty Pythonom, suchým humorom a prepáleným čajom.


Na úvod asi takto. Verím, že som aspoň trochu priblížila čo som zač a zároveň som tak trochu nadškrtla, okolo čoho sa budú články tuto točiť. Aj keď popravde, sama som zvedavá, čo vyrastie z tohto môjho blogového bábätka. Čaute sa!

2 komentáre :

  1. Smekám.
    Sláva bože, konečně nějaký blog na blogspotu, kde adminka píše skvěle a profesionálně. Na to, že moc nerozumím slovenštině, jsem tento článek přelouskla jedním dechem a nejednou jsi mě donutila se pousmát. Prvně hned při větě o tom, jak se doprokrastinovala až k blogu. Prokrastinace je, koukám, stará známá snad ve všem koutech světa. Také zrovna moc dobře nezvládám time management soudě podle mého neuspořádaného života, ale když mi hoří termín u prdele, jak se tak říká, ha ha, tak dovedu máknout, takže se ztotožňuju i s dobře zvládnutým krizovým managementem. :D
    Co mě naprosto dostalo, je ten Mikuláš na Čukotce. :D Obdivuju tvé smýšlení, většina lidí ve 14 bohužel ani neví, že Čukotka existuje. :D
    Musím říct, že tvůj styl psaní mě neskutečně oslovil, je to takové proti-depce! Rozhodně tu nejsem naposledy.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za takýto strašne povzbudivý komentár :) Fakt ma to neskutočne potešilo a budem sa snažiť nesklamať aj s ďalšími článkami :)

      Odstrániť